Spomienka na moje smutné pobehlice

Gabriel García Márquez

Takmer zakaždým, keď sa čitateľovi dostane do rúk niektorá Márquezova kniha, má príležitosť vychutnať si výnimočný literárny zážitok. Spomienka na moje smutné pobehlice patrí medzi rozprávačské kumšty vyzretého autora. Hoci rozsahom ide skôr o novelu než román, nestráca nič z rozprávačského majstrovstva kolumbijského laureáta Nobelovej ceny za literatúru, Gabriela Garcíu Márqueza.
Spomienka na moje smutné pobehlice predstavuje príbeh nevšedného oslávenca – deväťdesiatnika, bývalého nafukovača správ a hudobného kritika, ktorý sa na dôchodku živí písaním nedeľných fejtónov nielen pre starých, ale aj pre mladých, „aby nemali strach zostarnúť“. Za starcovým ostrovtipom a miestami až čiernym humorom sa však skrýva osamelý muž, ktorý v živote nebol schopný lásky. Viní za to všetky pobehlice, s ktorými sa vyspal.

"Sex je útechou vo chvíli, keď sa už človeku nedostáva lásky."

Starý pán, ktorý zostal starým mládencom, sa rozhodol obdariť sám seba na narodeniny nejakou pannou, a tak zavolal svojej známej Rose Cabarcasovej, majiteľke nevestinca. Rosa dôverne pozná starcove chúťky, preto mu pripraví niečo špeciálne: mladučké, neplnoleté dievča, ktoré sa živí prišívaním gombíkov. V starcovi, ktorý sa celý život nedokázal zamilovať a jeho milostný život sa odohrával výlučne v nevestincoch, vzplanie spaľujúca túžba, ktorá prerastá do nehy a lásky. Ako sa sám priznáva: „Zbláznil som sa od lásky.“
V Spomienke na moje smutné pobehlice sa Márquez už tradične venuje téme staroby, samoty, ale aj lásky. K starobe pristupuje s láskavým a priam čiernym humorom, optimizmom, radostným posolstvom. Je v nej cítiť výraznú inšpiráciu Cicerovho spisu De senectute (O starobe). Aj v starobe má život zmysel, čo staručký pán, ktorého meno sa nedozvieme, dáva jasne najavo. Ešte vždy totiž dokáže rozdávať svoju múdrosť a skúsenosti, lebo

"Svet síce stále napreduje, ale zároveň stále obieha okolo Slnka."