Ja som Karl Ove

V kategórii

Môj boj 4V tretej časti série Môj boj kráča Karl Ove Knausgard po letisku a kufrík s kolieskami nesie v ruke, lebo uľahčovať si veci nemá cenu. To, že nesenie kufra za rúčku kufra povýšil na niečo ako prácu drevorubača, alebo ťažbu uhlia čakanom, ma nijako nepohoršilo. Taký je Karl Ove. Čistý ako čerstvo opraná bielizeň. Ale zapojila som sa do diskusie práve o tejto sekvencii na sociálnej sieti a teraz píšem túto recenziu.

„Netušil som, že každý detail tejto krajiny a každý človek,  ktorý v nej býval, sa mi navždy zapísal do pamäti, presne a do posledného detailu, akoby moja pamäť mala absolútny sluch.“

Takto sa končí tretia časť hexalógie Karla Oveho. Je to Karl Ove Knausgard, ale volám ho Karl Ove. Privlastňujem si ho.

Bol mi už celkom blízky a uchopiteľný, keď som otvárala Môj boj 4. Po prvých sto stranách prišlo sklamanie. Všetky tie jednotlivosti, drobné bezvýznamné deje a postavy, ktoré sa nikde nepretínajú, ma odrazu nudili. Na chvíľu som zapochybovala, či sa podobným spôsobom (ne) vyvíjali aj predchádzajúce tri časti – ale nie, tie som prečítala jedným dychom. Tak čo je inak? Iné je obdobie, ktoré opisuje. Karl Ove vo štvorke len občas prekračuje časové línie, viac menej sa drží spomienok, ktoré sa vzťahujú k dospievaniu a hranici dospelosti, hneď na prvej strane sa ako osemnásťročný dostáva na pozíciu učiteľa ďaleko od veľkého sveta.  Mnohé postavy kamarátov, ako Jan Vidar, sú nám známe z jednotky, ale tu sa všetky akosi rozpadávajú a drobia, strácajú sa a vynárajú v ďalších a ďalších nedôležitých dejoch. Ale ktoré deje sú vlastne dôležité? Verím, že toto písanie malo pre Karla Oveho až  psychoterapeutické účinky a môžu byť také aj pre čitateľa.

Áno, štvrtý diel je možno o čosi monotónnejší než predchádzajúce, ale to je práve potvrdenie autorovej autentickosti, potvrdenie pravdivosti jeho zlyhaní, pretože Karl Ove nefabuluje, je detailný až na hranicu znesiteľnosti,  zaťato opisuje všetky svoje myšlienkové postupy, obavy, zbabelosti a slabošstvá. Inak, spomínané zlyhania v tejto časti sú prevažne sexuálneho charakteru. Osobného sexuálneho charakteru.

Keď som sa po tých sto stranách prestala naháňať za zážitkami, ale nechala len tak plynúť autorove myšlienkové pochody a analýzy sklamaní a očakávaní, vtedy to prišlo. Po sto päťdesiatich stranách sa mi tá dôvernosť a otvorenosť pohybujúca sa až na hranici spisovateľských síl, opäť javili odzbrojujúce.

Rozsiahly šesťdielny román je autobiografia. Ak obídem ideovú líniu, čítanie ja zaujímavé aj reáliami: autor je ročník 1968. Oblieka si pekné veci, obúva si adidasky, počúva kvantá skvelej hudby a na pódiu rozpráva o punku už ako dvanásťročný, listuje (u nás) zakázané časopisy, s kamošmi konzumuje čipsy a pije kolu, otec mu maže lyže voskami Swix, dokonca sa (takmer, ako aj my) dostane k videu Masaker motorovou pílou. Obyčajné žuvačky Donald, kožená bunda, alebo tričko športovej značky,  v našom detstve neprístupné, sú súčasťou každodenného života a predsa nie je možné, aby nedojedol jablko (otcova drsná výchova), alebo aby si mohol kúpiť písací stroj, pretože naň nemali peniaze. Životné situácie tak, ako ich opisuje Karl Ove, sú mi blízke až na prah blízkosti, jeho postoje a úvahy rovnako.  Nemusí stupňovať zážitkovosť – kto už v prvej časti pochopil, že Karl Ove dokáže zdĺhavo a presne opísať aj umývanie tanierov po večeri, ten nebude očakávať žiadne stupňovanie. Prečo za všetkým hľadať niečo? Údajne vyhlásil, že hexalógiu musel napísať, pretože ak by to neurobil, zabil by sa.

Karl Ove totiž poľudšťuje  aj moje skutky, vlastne moje zlyhania. Iste preto sa mi číta tak dobre, tak hltavo, všetko čím sa niektoré moje činy aj moje slová vymykajú spod kontroly, názory, či dokonca zásady, ktoré som mala za konštantné, to všetko sa ľahšie znáša, pretože množstvo z môjho vnútorného prostredia nosí v sebe aj Karl Ove.  Jeho trápenia vytiahnuté z  najvnútornejších svetov sú mi neuveriteľne blízke. Zároveň – ak jeho spôsob vyrovnať sa so životom znamená obnažovať sa pred čitateľmi celého sveta bulvárne a bez ospravedlnení, som na jeho strane.

Štvrtý diel série Môj boj sa bude ľahšie čítať mužom. Nie preto, že tematicky je táto časť jednotvárna a neobsahuje žiadne disproporcie: je o alkohole, drogách, sexe, o všetkých všedných nutkavých potrebách, vracajú sa staré priateľstvá, kamarátstvo, mužská družnosť a spolupatričnosť. Vzťah s mamou, otec a jeho nová rodina. A dostať nejakú babu – to hlavne. Nič viac, žiadny prielom. Ku štvrtej časti série sa logicky dostane len ten, kto vie do čoho ide, kto prečítal prvé tri a keďže nám, Knausgardovým fanúšikom stačí byť obklopený nórskym morom a jeho, často bezvýznamnými podnetmi, vo finále sa mi kniha páčila.

Karl Ove vie o kontrastoch, ktoré v knihách očakávame. Neponúka ani jeden. Mohol by redukovať – neredukuje. Mohol by zosilňovať – zoslabuje. A predsa ma v druhej polovici lákala každá ďalšia a ďalšia strana.

„Miloval som byť opitý. Bol som oveľa bližšie vlastnému ja a odvážil som sa robiť veci, čo som naozaj chcel. Nejestvovali hranice. Domov som sa chodil len osprchovať a prezliecť a jeden z tých razov, keď som si sadol do obývačky so šestkou carlsbergu a pil, čakajúc na auto s partiou, sa mama rozzúrila…“

Vanda Rozenbergová

Autorka: Vanda Rozenbergová

Spisovateľka