Recenzia: Sarah Winman – Slnečnice (Odeon, 2020)

V kategórii

SlnečniceRomán Slnečnice je o vzťahoch. O ambíciách, o potláčaní, o milovaní, o radosti aj o smútku. Istým spôsobom je to prostý a poznaný príbeh. Na prvý pohľad jednoduchý: Ellis vyrastá s radostnou a tvorivou mamkou Dorou a despotickým otcom. Ellis stretne Michaela, osirelého chlapca, a stanú sa kamarátmi. Ich kamarátstvo a intímna blízkosť prerastie do experimentovania so sexualitou. Ellis sa zamiluje do Annie, Michael sa stráca v Londýne, po niekoľkých rokoch sa vracia, avšak do ich životov zasiahne tragédia a Ellis ostáva sám. Toto všetko sa čitateľ dozvie v pomerne krátkom čase, už na prvých stránkach knihy a dej, odvíjajúci sa od týchto skutočností, tvorí kostru celého rozprávania.

Príbeh je však rozprávaný mimoriadne dômyselne, vrstevnato s dôrazom na detail. Každý kúsok skladačky, rozprávania vo viacerých časových úrovniach, má svoje miesto. Na začiatku románu je fotka, akoby vystrihnutá z Truffautovho filmu Jules a Jim: dvaja veselí mladíci a žena. Všetci usmiati, ľahko veselí, družní. Táto podobnosť nie je vôbec náhodná: filmová atmosféra sa ešte niekoľkokrát vráti. Sú to momenty, kedy je Ellis (aj ostatní dvaja) šťastný a cíti sa plnohodnotne. Ibaže vzápätí prichádza ťažoba: Ellisovo smútenie, vdovcovstvo a práca v závode. Takisto náročné je Ellisovo detstvo. Jeho mama čerpá silu zo živelného obrazu Van Goghových slnečníc, ktorý vyhrala v tombole a syna podporuje v umeleckých maliarskych ambíciách. Matka však ostro kontrastuje s hrubým otcom, ktorý potláča nielen svoje pocity, ale najmä utláča rodinu. Nedovolí Ellisovi rozvíjať výtvarné nadanie a po matkinej smrti mu nevie vyplniť prázdno na duši. O to viac sa Ellis upína k svojmu kamarátovi, Michaelovi, neskôr k manželke Annie.

V románe sa striedajú dvaja rozprávači: kým Ellisov uhol pohľadu je citovo oklieštený a Michaelovo miesto v ňom skôr nepochopené a okrajové, keď na scénu prichádza rozprávač Michael skrz svoje denníkové zápisky, ponoríme sa oveľa hlbšie. Akoby sa zapĺňaním chýbajúcich častí začal odvíjať celkom iný príbeh. Zmena rozprávača osvetľuje dovtedy netušené spôsoby vnímania. A tu v románe Slnečnice nastáva zlom: namiesto románu o smútku a jeho neuveriteľne ťažkom spracovávaní, či o úlohe náhody v ľudskom živote, sa do popredia dostáva láska Michaela a Ellisa, Michaelov pohľad na Doru a na Annie, ako aj dôvod, pre ktorý nemohol s nimi ostať. Michaelovo váhanie, či sa do ich životov vráti, poznačila ťažká choroba: AIDS. A takisto pochybnosti o sebe samom, pochopenie svojho vzťahu k Ellisovi a nemožnosť ďalšieho citového strádania.

To, čo bolo na začiatku iba tušené či Ellisom nepochopené a “zabudnuté”, sa postupne objasňuje. Skladačka do seba pomaličky zapadá. Miesto vo Francúzsku, kde boli Michael s Ellisom prvý a jedinýkrát spolu a šťastní, je miestom, kde Van Gogh namaľoval svoje Slnečnice. Sem Michael prichádza, keď sa pokúša pochopiť samého seba a svoje city. A, napokon, sem sa vracia Ellis, keď skrz Michaelov pohľad pochopí chýbajúcu časť svojho ja.

Príbehu by sa možno dala vyčítať istá klišéovitosť v motívoch, avšak spracovanie a vydarená skladba tento drobný “nedostatok” vyvažuje. Rozhodne to nie je “červená knižnica”. Sarah Winman stavia svoj románový svet pomaly a precízne. Na pohľad plynulo, s ľahkosťou. No vnútri to vrie. Obraz Van Goghových Slnečníc je pre mnohých už dlhé roky nepochopiteľnou výzvou. Pár farieb, výrazné ťahy štetca a búrka emócií. Tisíc výkladov. Rovnaký je tento román. S každou ďalšou stránkou akoby sa menilo svetlo, dopadajúce naň. A tak do popredia z hlbín vystúpi vždy niečo iné: raz zdedená miera schopnosti prejavovať city, inokedy potláčané spomienky na detstvo, potom dôležitosť ľudí, ktorých sme stretli a nechali odísť, pomer doby a (možnosti) homosexuality, umierania, tragédie, náhody, možnosti poznať tých druhých, (ne)naplnenosti… Je na čitateľovi, ktorý z daných uhlov pohľadu si zvolí. V každom prípade, nebude sklamaný. Winman pracuje premyslene a napriek tomu, že Slnečnice sú útly román s minimom postáv, ponúka celú škálu interpretácií a komplexný pohľad na život.

            Napriek citlivej a citovej téme neskĺzava autorka k citovému vydieraniu. Vystačí si s civilnými popismi a aj tie najvypätejšie situácie sú nasnímané úsporne a vecne. O to väčší je ich dopad a “bolestivosť”. Táto úspornosť v slovách a náznakoch príbehu veľmi pristane. Dosahy a presahy sú široké a nevypovedané sa nenápadne vkráda do toho, čo je zjavné. Realita tak získava na mnohofarebnosti a otázky, ktoré si čitateľ pri čítaní zbiera, sa na konci vynárajú s úpornou naliehavosťou. Aj keď románové postavy dôjdu k zmieru a istému stupňu pochopenia a román je štylisticky uzavretý – zaručuje to opätovný návrat k Truffautovskej fotke trojice – jeho dosah ostáva naďalej doširoka otvorený.

Autorka recenzie: Zuzana Líšková, spisovateľka a scenáristka