A odvtedy je David trochu zvláštny

V kategórii

Jedno žriebä stojí v šírom poli. Nehýbe sa, je vydesené. Všetky ostatné kone zmizli. Príde polícia, aj zas odíde, uplynie deň, uplynie noc, žriebä stále stojí ako predtým. Úplne v šoku.

Amanda sa rozhodla stráviť nejaký čas so svojou dcérou na vidieku. Prenajala si veľký dom a krátko po príchode sa zoznámila s Carlou. A Carla jej porozprávala veľmi divný príbeh.

Nedávno sa Carlin syn, štvorročný David, nešťastnou náhodou priotrávil vodou zo znečisteného potoka. Jeho stav sa zhoršoval príliš rýchlo a zúfalá matka sa s ním rozbehla do „zeleného domu“, za pochybnou ľudovou liečiteľkou. Tá povedala, že musí rozdeliť jeho dušu a polovicu poslať preč – tým sa rozdelí a zmierni aj nákaza. Samozrejme. Urobte čokoľvek.

David prežil. Ale je iný.

„Jedného dňa som bola v posteli, keď som ho zbadala v záhrade za domom. Čupel tam, obrátený ku mne chrbtom, takže som ho nevidela, čo robí, ale znepokojilo ma to. Neviem ti povedať prečo, no niečo v jeho pohyboch ma vystrašilo.“
„Tomu veľmi dobre rozumiem.“
„Áno, matka to pochopí. Vtedy som vstala z postele a vyšla von. Podišla som k nemu, ale keď som si uvedomila, čo sa deje, zostala som stáť na mieste, neschopná urobiť ďalej ani krok. Pochovával kačku, Amanda.“

Neskôr príde pes, zastane na kraji záhrady, chvíľu sa na seba s Davidom uprene dívajú, potom zviera mŕtve odkväcne a tiež skončí zahrabané. V tom čase už je na záhrade celý malý cintorín – vešiaš bielizeň a nohy sa ti zabárajú do hliny a rozkladajúcich sa kačíc.

Nemôžem povedať, že by ma Schweblinovej Záchranná vzdialenosť od začiatku bavila – asi v polovici mi však došlo, že ani nepatrí ku knihám, ktoré chcú strhnúť čitateľa od prvej vety. Autorka nenáhlivo, ale premyslene buduje atmosféru. Narodilo sa niekoľko znetvorených detí, zvieratá sa správajú divne a Amanda skončila v nemocnici. Čítaš a si čoraz väčšmi znepokojený. Čo sa deje?

Nejaká nákaza. A tak ako sa šíri nákaza, pôsobí vlastne celý príbeh – zo začiatku to nevyzerá ako niečo vážne, niekoľko detailov prehliadneš, sú to predsa ozaj len detaily, a tak napokon ani nevieš, kde presne ťa to dobehlo. Na konci sa ako Amanda mrákotne obzeráš, ale veci do seba nezapadajú, niečo nesedí – zostáva len nepríjemný pocit, vzdialené vedomie ohrozenia.

Zavrieš knihu, vyjdeš von – ešte aj slnko ti pripadá akési podozrivé.

Záchrannou vzdialenosťou nazýva Amanda vzdialenosť medzi sebou a svojím dieťaťom, vzdialenosť potrebnú na to, aby stihla priskočiť a zasiahnuť, keby dcére niečo hrozilo. Pociťuje ju ako vlákno, ktoré sa chvíľami napína, chvíľami uvoľňuje. Do angličtiny bol pôvodný názov (Distancia de rescate) preložený ako Fever Dream, čo je asi zbytočne popisné a interpretačne zafarbené. Vyložiť si tento príbeh ako horúčkovité blúznenie by znamenalo obrať ho o všetku aktuálnosť a relevanciu.

Je toho veľa, o čom by sa v súvislosti s týmto kratučkým textom dalo uvažovať. Protagonistka uteká z dusného mesta na idylický vidiek, ale pokoj tam nenájde. Všetko ide dole vodou, na svete niet bezpečného miesta. Ďalej – racionálne uvažujúci mestský človek sa tu stretá s vidieckymi poverami a vo chvíli najkrajnejšej núdze sa k nim dokonca obráti; ale pochopeniu zostáva vzdialený, temnota zostáva temnotou. Zvláštne rozpracované sú aj mužsko-ženské vzťahy. Muži sú skoro celý čas mimo, venujú sa svojej práci, toto je svet žien a ich detí – možno posledné funkčné puto, možno už ani to nie.

V postave Davida pritom Schweblinová nadväzuje na tradíciu diabolských detí, zákerných, predčasne vyspelých, nevypočítateľných – usmieva sa, za chrbtom nôž. Myslela som na Lionel Shriverovú a jej skvelý psychothriller Musíme si promluvit o Kevinovi, niekto by si možno spomenul na to divné dievča z Flynnovej Ostrých predmetov a milovníci hororu asi na celý rad ďalších „detských“ kníh. Schweblinovej David mi pripadal lepší, keď mlčí – väčšiu hrôzu budí to, čo sa pred nami samo veľmi neodhaľuje. Ale to si zas autorka očividne uvedomovala a neprezrádza priveľa zbytočne.

Celé rozprávanie sa inak odvíja v rozhovore Davida s Amandou, do toho Amanda rekapituluje svoje rozhovory s Carlou – niektorí recenzenti tento postup kvitujú ako pekne inovatívny, mne skôr prekážal (trochu guláš). Zavriem oči a poviem, že to bolo subjektívne.

Výborné sú popisy prostredia. To musí znieť nekonečne nudne, ale ako poznamenal ktosi v recenzii pre britský The Guardian, v priebehu románu sa krajina akoby stáva ďalšou postavou – to ráno, keď sa Amanda príde rozlúčiť s Carlou a napokon zostane ležať v tráve pri sójových poliach, pretože ju začne premáhať podivná, ťažká únava – to sú scény výtvarne veľmi silné.

Užší výber na Man Bookerovu cenu asi nikoho neprekvapil. Asi zaslúžené.

Stále mám pocit, že aj keď rozumom si som schopná veľmi dobre vyrátať jej veľmi vydarené stránky, za srdce ma táto kniha fakt nevzala. Pritom mi už počas čítania napadalo, či to nemôže byť aj prekladom – nejde o to, že by slovenský bol zlý, ale keď som si predstavila tú argentínsku španielčinu, uvažovala som, či ten pôvodný text nebol silnejší – presýtenosť šťavou a farbami, malátnosť ešte väčšia, až chorobná. Ale to sú zas asi zbytočné dohady…

Michaela RosováAutorka: Michaela Rosová

Prekladateľka