Bezradný, ale nažive (Melleho život s bipolárnou poruchou)

V kategórii

Duševné poruchy sú démonizované alebo glorifikované, konštatuje s istou nevôľou Thomas Melle vo svojej autobiografii Svet za chrbtom. Dá sa to vôbec inak, možno šialenstvo umelecky uchopiť bez toho, aby sme sa prepadli do jedného z týchto dvoch extrémnych pólov?
Melle o svojej bipolárnej poruche píše, pretože musí, písanie je jeho jediným útočiskom: Z jeho textov sa stal jeho život. Okrem nich už totiž nijaký nemá.

Z úvodnej časti románu je zrejmé, že by svoju diagnózu rád pretvoril na vysoké umenie. A nedarí sa mu to, neobratnými metaforami a prirovnaniami čitateľa skôr odrádza.

Naopak, tam, kde je faktický a rezavo analytický, je uveriteľný, autentický a vzbudzuje emócie, o ktoré sa tak neúspešne predtým pokúšal inými prostriedkami.

Melle píše, pretože spomienky treba objektivizovať, inak sa to nedá zvládnuť.

Šialenstvo je tá najničivejšia vojna, ktorá sa odohráva v človeku samom.

Túto vojnu musel Melle vybojovať niekoľkokrát – vo výnimočnom stave prežil šesť rokov. Cyklické striedanie dlhých období mánie a depresie, svoje pokusy o samovraždu opisuje dôkladne a odťažito  a čitateľ sa len sťažka dokáže citovo angažovať v jeho utrpení. S Mellem sa jednoducho ťažko súcíti.

Všetky tie manické výčiny – šialená jazda z Brém do Wuppertalu a Hamburgu a Bonnu, útok na vydavateľku, ľúbostné eskapády – a následný katatonický ústup do depresie pôsobia nesmierne únavne.

On sám sa do vtedajšieho stavu dutého priania umrieť nedokáže už celkom vžiť, hoci to bol on, kto vegetoval a odumieral. Nedokáže si to vysvetliť, ako to má teda vysvetliť nám?

Azda až v druhej časti knihy, kde Melle so svojou chorobou nemilosrdne účtuje, pocítime, že nám na ňom záleží.

Pretože kotvy jeho existencie sa odtrhli a odniesol ich prúd.

A neukotvení ľudia predsa vyvolávajú súnáležitosť.

Melle má schizoafektívne črty, mesiášsky komplex a blud záchrancu, je hrdinom klebiet a historiek, zaplieta sa s prominentami, ktorých stretáva iba vo svojej vlastnej mysli, je precitlivelo vnímavý.

A práve vďaka tejto vnímavosti dokáže podať najlepšiu možnú definíciu mánie tým, ktorí sa s ňou nikdy nestretli: je nezraniteľný, všade je príliš pestro a všetko so všetkým súvisí.

Áno, takto jednoducho to možno opísať.

Aktívne a analyticky sa zapodievať svojím ochorením je namáhavé, bolestivé a navyše nebezpečné.

Ak je to nebezpečné, vyvstáva otázka, prečo sa na to Melle podujal.

Zisk musí predčiť riziko a Melle sebarozborom vskutku niečo nadobúda: napriek tomu, že zo všetkých svojich psychotických výtržností viní iba sám seba, práve vďaka chronologickému vykresleniu udalostí a vďaka pochopeniu zákonitostí svojej choroby dokáže čeliť nevýslovnému, naozaj bezmernému pocitu hanby.

Videozáznam z nejakého kultúrneho podujatia je ešte na internete. Nedokáže ho pozerať.

Ani na jediný večer, ani na jedinú hodinu jeho šialenstva sa nezabudlo. Niekde po ňom ostávajú stopy na veky vekov.

Keď ľudia predo ním iných ešte stále varujú, kladie si otázku: Som hádam malomocný, mám skutočne odpudivú chorobu? Vzápätí si odpovedá: Áno, som, mám.

Pri čítaní človeku nevdojak napadne, že kniha by sa mohla volať Môj boj, ak by tento názov už neobsadil Karl Ove Knausgård. A práve vtedy ho zmieni aj Melle:

“Podľa Knausgårda, ktorému sa snažíme všetci podobať a ktorému, mimochodom, neverím ani pol slova, trvá desať rokov, kým môže človek o svojich zážitkoch písať.”

Melle však Knausgårda neposlúchol, posledná časť knihy zachytáva udalosti z roku 2016.
A prekvapivo, pasáže, ktoré  neboli prefiltrované desaťročnou ochrannou lehotou, spomienky, z ktorých sa ešte nestal príbeh, sú najpodmanivejšie. Melle sa nešetrí a ponúka hlboký vhľad do mechanizmov psychickej poruchy: “Sebazničenie je tiež iba pokrútená samoľúbosť. A paranoja mimoriadne morbídna forma narcizmu.”

Dotkne sa aj pragmatických okolností svojho ako-tak stabilizovaného života: finančným problémom, nárastu hmotnosti či akné v dôsledku užívania liekov, ich limitujúceho vplyvu na jeho tvorivosť. (Lieky mu zachraňujú život, ale za akú cenu?) Je bezradný, ale nažive. Verí, že táto mánia už bola naozaj poslednou, no panicky sa bojí, že jeho nádej je pochabá. Na druhej strane priznáva, že práve tieto zážitky ho naučili empatii, naučili ho chápať tých, čo zlyhávali a zaostávali.

Ako teda písať o duševných chorobách? Ako Melle, ktorý predviedol nesmiernu odvahu k sebaodhaleniu.

Svet za chrbtom nie je len útechou pre ostatných psychiatrických pacientov – napríklad mňa samu – ale aj láskavým dielom o tom, ako prijať svoj osud.

Jarmila GadoschikovaPretože život pôjde ďalej. Musí.

Autorka: Jarmila Gajdoschíková
Novinárka