Colson Whitehead o skutočnom príbehu Chlapcov z Nickelu

V kategórii

Rozhodol som sa pre dvoch mladých hlavných hrdinov, ktorí sa prihovárajú k dvom častiam mojej osobnosti – jeden je plný nádeje a druhý je skôr pragmatik a cynik. Pre Elwooda je reverend Martin Luther King, Jr. vzorom vzdoru proti temným silám sveta – ak sa postavíš, ak sa pobiješ za spravodlivosť, môžeš prerobiť svet. Turner, na druhej strane, prežíva tak, že vidí svet taký, aký je, nie taký, aký by sme ho chceli. Dušou príbehu je pre mňa konflikt medzi týmito dvoma filozofiami.

Chlapci z Nickelu

Floridskú školu pre chlapcov otvorili v mestečku Marianna 1. januára 1900. Bol prvý deň nového roka a nového storočia so všetkým optimizmom, čo so sebou prináša. Samotná idea školy-polepšovne bola osvietená: nezatvoríme mladistvých páchateľov s dospelými zločincami, namiesto toho ich rehabilitujeme. Poskytneme im vzdelanie, zručnosti potrebné pre život, prípravu na zamestnanie, budú sa striedať pracovné dni so študijnými. Škola bola sebestačná, svet sám pre seba, okrem mladistvých delikventov v nej žili aj siroty a deti zverené do opatery štátu – deti, ktoré nemali kam ísť. Na pozemku s rozlohou takmer 600 hektárov chovali dobytok, mali viacero fariem, mliekareň. Tlačiareň a tehelňa poskytovala služby celému štátu a každoročná vianočná slávnosť s bohatou svetelnou výzdobou a míle dlhou traťou hračkárskych vlakov lákala návštevníkov až z Georgie či Alabamy.

Do sveta prenikali znepokojivé správy. Chovanci hovorili o surových bitkách, štátni vyšetrovatelia si vymieňali smutné zistenia o nezdravých podmienkach, pravidelne sa schvaľovali reformy. Vláda napríklad stopla požičiavanie chlapcov miestnym obchodníkom, pretože niekedy to neprežili. Zakázali sa telesné tresty aj samotka. Rozmontovali tzv. potiarne, železné klietky, v ktorých chlapcov nechali piecť na slnku, aby zmenili ich prístup.

Párkrát školu premenovali, akoby nové meno mohlo pomôcť. Floridská priemyselná chlapčenská škola, Chlapčenská škola Arthura G. Doziera. Krutosť sa časom vždy vrátila. Samotky sa znova otvorili. Betónová kôlňa nazývaná Biely dom sa stala novým priestorom, kde chlapci „dostávali výprask“ koženým remeňom, ktorému hovorili Čierna kráska. Chovanci prezývali Biely dom zmrzlináreň, lebo z nej vychádzali s modrinami všetkých farieb. Chlapci celé desaťročia hovorili o pohlavnom zneužívaní, mučení, dokonca vraždách, no štátni vyšetrovatelia polepšovňu zavreli až v roku 2011.

O Dozierovej polepšovni som prvýkrát počul v roku 2014, keď sa o nej písalo v štátnych médiách. Florida chcela predať pozemok a exhumovali telá z oficiálneho školského cintorína, aby ich mohli identifikovať a premiestniť. Objavili však aj neoznačené hroby a v nich telá, ktoré svedčili o strašnom násilí. Prepadnuté lebky, hrudné koše prevŕtané brokmi. Chlapci z polepšovne zmizli. Ich rodinám povedali, že ušli, no v skutočnosti ležali pod zemou. Organizácia Chlapci z Bieleho, ktorú tvoria muži, čo zažili Doziera pred štyridsiatimi, päťdesiatimi rokmi a delia sa o svoje spomienky.

Ako som povedal, bolo leto v roku 2014. Neozbrojeného tínedžera Michaela Browna zastrelil vo Fergusone v štáte Missouri biely policajt. Erica Garnera v Staten Islande udusil ďalší biely policajt. So vzostupom kamier v mobilných telefónoch sa každodenné násilie namierené proti čiernym ľuďom zaznamenávalo, ale nezachytil sa náhly nárast incidentov, len štandardný stupeň surovosti. Mali sme technológiu, vďaka ktorej sme videli to, čo sa dialo denne, asi tak ako nový teleskop neobjaví nové galaxie, len zviditeľní pradávne hviezdy, ktoré sú na oblohe odjakživa.

Napriek svedkom nikdy nikoho nevzali na zodpovednosť. Dozierova polepšovňa poskytla ďalšie dôkazy o tejto príšernej skutočnosti. Viac než sto rokov deformovala životy mladých chlapcov a páchatelia zostali nepotrestaní. Šli do dôchodku, žili dlho a šťastne a v niektorých prípadoch ich komunita vyznamenala cenou Občan roka.

Chlapci z Bieleho domu, ktorí zverejnili svoje príbehy, sú bieli, ale chovanci boli prevažne afroamerického pôvodu. Premýšľal som nad nimi a nad tým, ako by mohol vyzerať román inšpirovaný Dozierovou polepšovňou.

Keď som pred dvadsiatimi rokmi začal písať, občas ma dosť trápilo, či moje slová budú iným dávať zmysel. Opis miesta, pocitu, spôsob, akým na veci nazerám. Pravdupovediac, som taký čudák, že sa mi zdalo dosť nepravdepodobné, že by sa iní ľudia vedeli so mnou stotožniť. Ale o tom je práca spisovateľa – nájsť také slová, aby ostatných presvedčil. Ibaže svet je pomerne veľký. Žije v ňom sedem miliárd ľudí. Ak máte svoju pravdu, je dosť veľká šanca, že budete hovoriť z duše aj niekomu inému, aj keď sa niekedy cítite sám ako prst. Ak existuje čo i len jeden človek, čo to vidí rovnako, v skutočnosti sú ich desiatky a tisíce, a ak nájdete tie správne kombinácie slov, možno oslovíte stovky tisícov. To ma pred písaním upokojilo.

No má to aj druhú stranu. Ak sa niečo deje na jednom mieste, deje sa to aj inde. Ak existuje jedna Dozierova polepšovňa, existujú ich desiatky a každá by vedela rozprávať. A možno to nie je polepšovňa, možno je to sirotinec. Domov pre slobodné matky v Írsku. Štátna internátna škola v Kanade, kde vytŕhajú deti pôvodných obyvateľov z rodín, aby ich priučili belošskej kultúre. Alebo je to ziskový väzenský tábor na amerických južných hraniciach, kde utečenecké deti spia v celách. Je to ktorékoľvek miesto, kde vládne, ničí a zabíja kultúra beztrestnosti. To je na číslach nepríjemné – vyrátajú priemernú ľudskosť a vynásobia ľudské slabosti.

Mal som miesto. Potreboval som postavy. Niekedy sa kúsok mojej osobnosti pretaví do hlavných postáv, inokedy do vedľajších, a niekedy do žiadnych. Hlavná hrdinka Podzemnej železnice Cora napríklad nemá zo mňa takmer nič, možno preto je tá kniha medzi čitateľmi najobľúbenejšia. (Nesťažujem sa, skrátka som si to všimol.) Pri tvorbe hlavných hrdinov Chlapcov z Nickelu som načrel do vlastnej vnútornej dilemy. Posledného dva a pol roka je Amerika názorovo veľmi rozdelená –  rozpory a hádky sú prítomné vždy, ale niekedy vystúpia viac na povrch. Svet je pomerne často dosť príšerný. Rád si myslím, že moje deti sa už budú mať lepšie, aj ich deti, keď sa raz narodia – rovnako, ako moji rodičia a starí rodičia dúfali, že ich potomstvo bude žiť v lepšom svete, napriek rasovej nespravodlivosti, ktorej denne čelili. Rád by som tomu veril, ale niekedy je to veľmi ťažké. Spravíme krok dopredu. A potom sa o dva kroky vrátime. To je naša depresívna tendencia – optimisti pre ňu hladujú, pesimisti sa ňou živia.

Chlapci z Nickelu

Rozhodol som sa pre dvoch mladých hlavných hrdinov, ktorí sa prihovárajú k dvom častiam mojej osobnosti – jeden je plný nádeje a druhý je skôr pragmatik a cynik. Pre Elwooda je reverend Martin Luther King, Jr. vzorom vzdoru proti temným silám sveta – ak sa postavíš, ak sa pobiješ za spravodlivosť, môžeš prerobiť spoločenský poriadok. Turner, na druhej strane, prežíva tak, že vidí svet taký, aký je, nie taký, aký by sme ho chceli. A personál a správa Nickelovej akadémie sú zástupcami všetkých zhubných vplyvov, čo nás ničia. Keď sa Elwood stretne s Turnerom, začne sa ich diskusia o tom, ako žiť a existovať, a pre mňa je práve konflikt medzi týmito dvoma filozofiami dušou príbehu.

Tak ako vy, aj Elwood miluje knihy. Romány a eseje, ktoré opatruje v rozbitej knižnici svojej starej mamy sú preňho inšpiráciou aj potravou pre dušu. Myslí si, že dokáže opraviť svet a ak tak uvažuje on, určite nie je sám – to sú jednoduché počty. Možno ste v ňom spoznali kúsok seba, a keď v Nickeli, kde slovo stojí proti celému svetu, uplatňoval myšlienky zo svojej knižnej zbierky, vnímali ste ho ako jedného z vás.

Colson Whitehead, júl 2019

zdroj: https://www.waterstones.com