Anna – desivá vízia budúcnosti

Po štrnástich rokoch sa na slovenských pultoch opäť objavil Niccolò Ammaniti. Jeho kniha Anna prináša desivú víziu budúcnosti – svet, v ktorom žijú iba deti, deti, čo nikdy nechcú vyrásť. Prečo? Pretože dospelosť znamená istú smrť.

Sicília už dávno nie je úžasnou dovolenkovou destináciou. Oškvrknuté polia, vyrabované obchody, obhorené autá na ceste, kostry povaľujúce sa pod nohami a zápach zhnitého mäsa. Ostalo len málo vecí, ktoré Anne pripomínajú starý svet pred epidémiou, čo zabila všetkých dospelých. Vírus však čaká na každého z nás. Prežíva v detskom tele a naberá na sile. Začne sa kašľom, červenými škvrnami a napokon sa človek nemôže hýbať ani dýchať. Nastane koniec.

Hlavná hrdinka Anna však nemyslí na to, koľko jej ostáva času. Dnes ešte musí splniť tri veci: nedať sa zožrať psom, priniesť domov jedlo a precvičiť si s bratom čítanie. No keď sa Anna vráti domov, brata nenájde a všetko nasvedčuje tomu, že neodišiel dobrovoľne. Anna sa po prvýkrát vyberá na dlhšiu cestu. Je odhodlaná zachrániť ho, ale vo vzduchu ostáva ťaživá nevyslovená otázka: môžu sa potom ešte vrátiť domov, alebo tam pre nich už nebude miesto?

Budúcnosť, ktorú pre nás Ammaniti pripravil, neponúka veľa pozitívneho. Svet, v ktorom nikto nežije dlho, naberá novú hierarchiu. Po uliciach chodia gangy, ožívajú nové mýty a legendy. Deti si rozprávajú o Veľkých. Žijú ešte? Akí asi boli?

To sa dozvedáme nielen z pohľadu Anny, ale i z pohľadu štvornohého priateľa, ktorý zažil rôznych pánov a už nechce čeliť epidémii spolu s ľuďmi. Spomienky a retrospektívy prinášajú do celej knihy drobné vedľajšie príbehy, objasňujú minulosť hrdinov a vytrhnú čitateľa zo šedivého a hnusného priestoru po nákaze. Nečakajte však nádherný dokonalý svet pred katastrofou. Ammaniti akoby nám ukazoval, aký život žijeme vo vlastnom nevedomí. Drobné biele miesta provokujú k tomu, aby ich čitateľ sám doplnil. Ak takéto veci veľmi neobľubujete, asi nebude spokojní.

Anna nie je práve napínavé čítanie, ale núti vás obracať stranu za stranou. Vnárať sa hlbšie, strácať pojem o čase ako Anna. Vidieť a cítiť to, čo hlavní hrdinovia, pretože ak na tejto knihe treba niečo pochváliť, tak potom určite uveriteľné vykreslenie postáv.

Postava Anny je napísaná tak, že jej porozumie dospelý aj tínedžer. Možno vám občas pôjde na nervy – je náladová, tvrdá a racionálna, ale neustále sa ukazuje jej obdivuhodná obetavosť a odvaha. Anna počas celej knihy dospieva. To, čo ju vedie k istej smrti, dovedie čitateľa k väčším sympatiám. Oceňujem, že kniha ma citovo nevydierala, Anna sa totiž neopúšťa, berie veci tak, ako sú.

Text je vnútorne rozdelený na tri časti, podľa toho, kde sa dej odohráva. Miestami až naturalistické opisy dopĺňajú strohé dialógy. Posledná časť trochu stráca spád, ale celkovo je kniha dobre čitateľná.

Napriek tomu, ako veľmi sa vám táto kniha môže zdať depresívna, Anna v sebe skrýva istú nádej. Je to to nádherné klišé, ktoré sa v takomto príbehu nedá považovať za klišé: láska. Ani tá už nevyzerá tak, akoby ju človek čakal. Je však všadeprítomná. Medzi matkou a dcérou, súrodencami i deťmi. Chce to však veľa síl, aby prežila v takom krutom svete.

Navyše, len deti veria na zázraky a vidia možnosti, ktoré my, dospelí, nikdy nepochopíme.

Neviem, či Niccolò Ammaniti vytvoril výnimočnú knihu, ale určite si zaslúži pozornosť. Ak sa vám páčil Boh múch (William Golding) alebo Cesta (Cormac McCarthy), určite siahnite aj po Anne.

Veronika Šašalová