Slovákov sprievodca americkým rasizmom

Problém Odpadlíka je v tom, že satira stojí a padá na tom, že publikum dôverne pozná pranierovaný jav.

Paul Beatty má po päťdesiatke a na pažbe zárez literárnej ceny Man Booker. Takto vyzbrojený útočí na slovenské kníhkupectvá svojím štvrtým románom Odpadlík, ktorý práve uviedol Ikar v edícii lepšej beletrie Odeon a preklade Jozefa Kota. Znie to ako pomerne slušná výbava, aby sa úspešne zapísal aj na Slovensku, hoci je pravda, že píšucich päťdesiatnikov máme dosť aj doma a mediálny zástoj, ktorému sa Man Booker Prize teší v Británii a čiastočne aj u nás, nezodpovedá jej prestíži ani finančnému ohodnoteniu (v prvom ju valcujú nobelovka, Pulitzer či Neustadt a viac peňazí dávajú svojím najmilovanejším trebárs v Nigérii).

Vari aj preto sa s akousi plebejsky obrátenou logikou organizátori rozhodli v dvetisícštrnástom rozšíriť obec potenciálnych kandidátov na udelenie ceny z obyvateľov krajín Commonwealthu na všetkých autorov, ktorým v sledovanom roku vyšiel na území Spojeného kráľovstva román napísaný pôvodne po anglicky. Čo je ďalšie Beattyho kariérne plus, roku 2016 sa totiž stal jej prvým americkým a mimocommonwealthským laureátom. A teda, aby som výpočet jeho dištinktívnych znakov uzavrel, je černoch a kniha Odpadlík je od prvého do posledného písmena o tom, čo znamená byť černoch v Amerike.

Segregácia naruby

Text fiktívneho príbehu prekrývajúceho sa so skutočnými reáliami rámcuje súdny proces s protagonistom (najprv na miestnej úrovni, potom na najvyššom súde), ktorý si v slnečnej Kalifornii druhej polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia držal otroka, zavádzal segregačné nariadenia a sníval o nastolení apartheidu, lebo „skutočná sloboda zabezpečuje aj právo byť otrokom“. Len v opačnom garde, čiže autobusy a školy boli vyhradené obyvateľom čiernej pleti; otrok bol aj v tomto prípade čierny.

Medzi dve súdne konania je vklinené rozprávanie o tom, ako k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť. Evidentne absurdnú premisu akcentuje rozprávačským štýlom hneď úvodná kapitola, v ktorej sa hlavný predstaviteľ ­– bez krstného mena a s priezviskom Ja – oddáva v súdnej sieni šlukom marihuany a nespojitému vnútornému monológu.

Čitateľovi chvíľu trvá, kým sa zorientuje, najmä preto, lebo, čo sa v menšej miere deje aj vo zvyšku knihy, text plynule prechádza od hodnoverných udalostí (protagonistovi zabijú otca) k menej hodnoverným (jeho mŕtvolu vezme, odvezie na koni do kaviarne a následne zakope v záhrade), absurdné momenty sa striedajú s realistickými, často bez ohľadu na gramatický čas a spôsob. Jasne tu teda máme do činenia so satirou, a hoci autor v rozhovoroch odmieta, aby ho nazývali satirikom, predsa len jeho text všetky formálne náležitosti žánru spĺňa.

Zememeračom je tu jeho hrdina Ja aj v doslovnom zmysle, lebo za jeho agendou prevráteného segregacionizmu stojí incident, pri ktorom jeho domovskú štvrť Dickens z večera na ráno úrady vymažú z mapy, čo je zrejmá, hyperbolovaná kritika amerického fenoménu gentrifikácie veľkých miest a on sa rozhodne zareagovať tým, že hranicu nakreslí sám vápnom na zem a osadí dopravné značky.

Máme problém

Spoluobyvatelia mu tlieskajú. Keď potom svojmu černošskému priateľovi, bývalej (fiktívnej) detskej hviezde (skutočného) seriálu Little Rascals Hominimu Jenkinsovi na jeho vlastnú žiadosť: „Iba mi daj pocítiť štipku rasizmu a budem v siedmom nebi,“ usporiada narodeninovú oslavu v autobuse s vyhradeným miestom pre „SENIOROV, INVALIDOV A BELOCHOV“, rozbehne sa občianska aktivizácia na plné obrátky, a dej vrcholí zrkadlovo prevráteným prípadom Little Rock Nine z roku 1963, keď guvernér Alabamy bránil žiakom čiernej pleti vlastným telom vo vstupe do belošskej školy; u nás je scéna asi najlepšie známa z filmu Forrest Gump. Tým sa dej vyčerpáva a začínajú sa problémy. Problémy textu.

Zahraniční recenzenti sa zhodujú, že dej je tu iba konštrukciou, na ktorej je kniha vybudovaná zo stavebného materiálu satirických šľahov, slovných hračiek, kultúrnych odkazov a kritických bonmotov, a hoci jej neupierajú aj iné literárne hodnoty, nechodia ďaleko po prirovnania ku klubovým vystúpeniam komikov ako Richard Pryor či Dave Chappelle. A tu, nazdávam sa, slovenský čitateľ nemá šancu.

Lavína popkultúrnych, historických a literárnych citácií a odkazov skôr či neskôr unaví aj toho najvytrvalejšieho googlistu.
Keby aj spomenuté ikony černošského humoru poznal odinakiaľ než z filmov, lavína popkultúrnych, historických a literárnych citácií a odkazov skôr či neskôr unaví aj toho najvytrvalejšieho googlistu. Satira totiž stojí a padá na tom, že pranierovaný jav publikum pozná, žije v ňom, je v prijímajúcej kultúre dostatočne etablovaný a možno si teda z neho robiť žarty. Povrchné, kvízové poznanie mien či udalostí nestačí.

Kniha trpí aj tam, kde nejde iba o to zabaviť, ale pripomenúť, poučiť, kontextualizovať. Martina Luthera Kinga pozná každý, pri zmienke o Malcolmovi X si už asi väčšina predstaví Denzela Washingtona, pripomienka Rosy Parksovej prišla pred dvomi rokmi okrajovo aj k nám, ale čo taká Harriet Tubmanová? A Jim Crow? A páni Mason a Dixon? Nevraviac o blaxploitačných filmoch, abolicionistickej literatúre, bebopových šelmách, ikonách gangstarapu. Všetko to tu je a mám pocit, že text sa vrstvením alúzií postupne iba zahusťuje, až tým vzniká dojem, akoby jedným z cieľov autora bolo knihu čitateľovi odcudziť, vzdialiť tak, aby upriamil pozornosť inam, na bohatú černošskú históriu a kultúrno-spoločenskú priepasť.

Slovák nevie

Slovenským čitateľom neostáva iná možnosť ako hľadať rasistickú/rasovú históriu v archívoch, lebo nemáme dejinnú skúsenosť s plošným, úradne odobreným rasizmom (treba azda dodať, že v knihe sa otázka rasy ako takej ani neotvára, označenie sa tu bez výhrady vzťahuje na farbu pleti), pre nás je to stále iba rozlične sa modifikujúca spoločenská nálada, pravda, v posledných rokoch s širšou medializáciou.

Miestami je preto náročné vôbec rozlíšiť, čo je vtip a čo nie, a satira konšpiračne vyžaduje jasný a konkrétny cieľ. Ani preklad s pomocnou rukou neprichádza. Jozef Kot, legenda slovenského prekladateľstva, ktorý má v portfóliu Shakespeara či Joycea, zvolil sebe vlastnú ilustračnú stratégiu, pri ktorej sa hľadá najmenší spoločný menovateľ a prekladá tak, aby mal čitateľ čo najplynulejší a najcelistvejší zážitok, významové nuansy sú druhoradé.

Na jednej strane sa mu niet čo čudovať, keby totiž chcel čitateľovi priblížiť každý pop-odkaz, vnútrotextovo či nebodaj v poznámkach vysvetľovať každú historickú narážku, musel by napísať ešte jednu knihu, a mne osobne reže aj vysoká miera exotizácie textu so všetkými pinapmi a stendapmi, hundroš však vraví, že prekladateľ mohol skúsiť aspoň niečo, lebo hádzal flintu do žita aj vtedy, keď išlo o čisto jazykovú, prekladateľsky vďačnú záležitosť a zriedkavú možnosť vyčariť čitateľovi úsmev.

Vo výsledku sa teda dá preložená kniha najúčinnejšie čítať ako reflexia otázok nostalgie, teda sentimentalizovaného vnímania histórie a identity, ktoré sa vylupujú z košatého textu poprestýkaného viac či menej absurdnými momentkami z beletrizovaných dejín etnického súžitia v Spojených štátoch, kde možno práve kontrast medzi skutočným a vybájeným, ono nákazlivé wishful thinking, je základným prvkom života v heterogénnej spoločnosti.

Autor:

Milan Kopecký
Prekladateľ

Text bol pôvodne publikovaný 10.novembra 2017 v denníku SME