Recenzia: Žiadne pery, žiadne oči
Skúsme čítať spoločneÁno, príde reč aj na Platóna, Homéra a gramatické zákony starej gréčtiny, ktorá fascinuje a súčasne odrádza svojou extrémnou inakosťou. Hodina gréčtiny je invenčne vymysleným javiskom na pravidelné stretnutia lektora so slabým zrakom a dospelej študentky, ktorá pre zmenu nedokáže vysloviť jediné slovo. Zostane ticho aj vtedy, keď ju lektor vyzve: „Skúsme čítať spoločne.“
Ona v románovom rozprávaní vystupuje v tretej osobe, on sa hrá na rozprávača. Obaja sú bezmenní. Ona pracovala vo vydavateľstve, prednášala o literatúre a každé dva týždne písala literárne recenzie. Pred krátkym časom prišla o matku. Ešte predtým sa rozviedla a na konci tretieho súdneho pojednávania stratila nárok na starostlivosť o svojho deväťročného syna. Chodí za psychoterapeutom, ale pomoc logopéda odmieta.
„Keď to prišlo, bola zima a ona mala sedemnásť rokov. Jazyk, ktorý ju dovtedy obmedzoval a bodal ako šaty ušité z tisícich ihiel, bol zrazu preč. Ušami ho zreteľne počula, no priestor medzi mozgom a sluchovým nervom teraz vypĺňala hrubá vrstva vzduchu. Už viac nebola schopná myslieť prostredníctvom jazyka.“
Žiadne pery, žiadne oči
Učiteľ gréčtiny strávil sedemnásť rokov v Nemecku. Niektoré noci sedel nad knihou bez toho, aby prevrátil čo i len jediný list. Problémy so zrakom zdedil od otca, ktorý bol vždy voči nemu chladný. „Nenávidel moje oči.“
Otec bol výkonným riaditeľom kórejskej spoločnosti. Jedného dňa sa stratil, a keď sa po šiestich mesiacoch vrátil, musel podstúpiť nevydarenú operáciu očí. Zavrel sa do izby a zostal tam zalezený do poslednej chvíle svojho života.
Napísal: Ľubomír Jaško
Pokračovanie a celý článok nájdete na: https://medziknihami.sk/clanky/ziadne-pery-ziadne-oci/