Karl Ove Knausgård: Môj boj by som už nikdy znovu nenapísal

Vo svete je spisovateľskou superstar, no napriek tomu z neho cítiť nesmiernu pokoru. Prirovnávajú ho k Marcelovi Proustovi, ale on to zásadne odmieta. Karl Ove Knausgård predal v päťmiliónovom Nórsku viac ako pol milióna kníh zo svojej šesťdielnej série Môj boj. Hovorí sa o nej ako o literárnej senzácii, generačnej výpovedi, či najzásadnejšom literárnom počine posledných rokov. Vo veľmi intímnom rozhovore rozpráva o tom, ako mu táto séria zmenila život, o svojej rodine, vzťahu k otcovi a o svojich plánoch do budúcnosti.

V prvej knihe zo série Môj boj píšete o posledných štádiách života vášho otca a snažíte sa o isté zmierenie vo vzťahu. Na Slovensku práve vyšiel tretí diel tejto série a niektorí slovenskí recenzenti čitateľom, ktorí sa s vašou tvorbou ešte nezoznámili, odporúčajú začať práve touto knihou, ktorú považujú za najprístupnejšiu. Na jednej strane je pochopiteľné, že ste začali prvou knihou, v ktorej opisujete azda ten najkomplikovanejší vzťah vo svojom živote, no na druhej strane: nezamýšľali ste písať túto autobiografickú sériu chronologicky?

Nie, pretože na začiatku som netušil, že sa vrhám do veľkého projektu. Chcel som napísať knihu o otcovi a jeho smrti, no trvalo mi päť rokov, kým som našiel spôsob, ako to urobiť. No a potom, keď som dopísal prvú knihu, cítil som, že chcem týmto spôsobom písať aj ďalej. Tak som napísal druhú knihu, ktorá je v podstate presným opakom prvej. Prvá kniha je o smrti a druhá je o narodení, živote a láske. Až keď som dopísal druhú knihu, napadlo mi, že by som mohol takto pokračovať a napísať príbeh svojho života. Medzitým vyšla v Nórsku prvá kniha a potom už to išlo rýchlo. Na začiatku som nemal v pláne písať sériu, všetko prichádzalo postupne, aj rozhodnutie napísať ďalšie knihy.

Foto – Thomas Wågström/Forlaget Oktober 

Niektorí čitatelia tvrdia, že séria Môj boj je pomerne temná až depresívna, iní sa v nej doslova našli a dokážu sa ľahko stotožniť s vami ako hlavnou postavou svojich kníh a s ideou života ako boja, v ktorom človek hľadá zmysel a snaží sa ho prežiť hodnotne. Bolo pre vás náročné vracať sa v spomienkach do minulosti, najmä keď ste v nej nachádzali bolestivé,  ťaživé, niekedy aj zahanbujúce momenty, alebo máte pocit, že ste rokmi získali dostatočný odstup, aby ste mohli detailne zaznamenať svoj život? 

Práve naopak, písanie o detstve nebolo vôbec ťažké či náročné. Oveľa ťažšie bolo pre mňa písať o súčasnosti a blízkych ľuďoch, ktorí ma v tom čase obklopovali. Bolo náročnejšie písať o mojom bratovi, deťoch, manželke a o všetkých konfliktoch, ktoré sme prežívali v čase, keď som písal Môj boj. Niektorí vravia, že som zradil svoju rodinu a priateľov či iných ľudí z detstva, no nemám pocit, že by to tak bolo, lebo všetko sa odohralo veľmi dávno. No jednoznačne najbolestivejšie bolo písať o sebe. Kládol som si mnoho otázok, veď kto o sebe napíše 3 000 strán? A koho to zaujíma? Prečo by mal moje knihy vôbec niekto brať do rúk? Nad týmto všetkým som sa pri písaní zamýšľal. Rovnako bolo pre mňa ťažké písať o problémoch a konfliktoch, ktoré som mal v tom čase s blízkymi ľuďmi. Písanie o detstve však bola tá príjemnejšia časť celého procesu.

V tretej knihe tiež píšete o pomerne citlivých, chúlostivých záležitostiach spojených s telesnými pochodmi a zmenami. Nebáli ste sa, ako na to zareagujú čitatelia a či neodhaľujete zo seba príliš veľa? Alebo bola vaším zámerom niekedy priam až surová úprimnosť? 

Oboje. Samozrejme, že som mal strach, či sa čitateľom nevystavujem až príliš, no zároveň som chcel zachytiť celú skúsenosť dospievania a dozrievania bez akejkoľvek pretvárky. Je pravda, že keby som to neurobil, moje knihy by možno boli o čosi  lepšie, no v čase, keď som písal tretiu knihu, som takto neuvažoval, pretože život je aj o chúlostivých veciach, nie? Okrem toho ma vzťahy s druhými ľuďmi, či už v detstve alebo v dospelosti, mimoriadne formovali a vedel som, že ak mám byť skutočne úprimný, nemôžem nič vynechať a musím písať tak otvorene, ako sa len dá. Moja jediná skutočná obava sa však týkala mojich detí. Mal som strach, že odhaľujem príliš veľa zo sveta, ktorý patrí im. Ony sú v tom úplne nevinne a nemajú nič spoločné s faktom, že táto kniha bude už navždy súčasťou ich života. Nad tým som pri písaní naozaj dlho uvažoval a nemal som potuchy, či robím dobré alebo zlé rozhodnutie. Dnes som presvedčený, že ak človek píše s dobrým úmyslom a dáva do písania svoje srdce, všetko bude v pohode.

Ako sme už spomínali, v tretej knihe sa vraciate do detstva a snažíte sa nájsť korene komplikovaného vzťahu s otcom. Píšete o strachu, o traumách, ktoré prechádzajú z jednej generácie na druhú. Máte pocit, že váš konflikt s otcom  bude mať  vplyv aj na generáciu vašich detí?

Nuž áno, je to jeden z uhlov pohľadu, lebo v knihe sa venujem prerodu z chlapca, zo syna na otca a rodiča, a tento prerod bol v mojom živote veľmi dôležitý. Je fascinujúce sledovať sám seba ako vychovávam svoje deti a ako sa k nim správam, lebo keď sa nám narodilo prvé dieťa, všímal som si, ako ľahko sa rozhnevám, ako ľahko strácam trpezlivosť a že sa podvedome správam ako môj otec. Uvedomil som si to však až neskôr. Na jednej strane som ostal zdesený,  no na druhej strane som si kládol otázku: Ako sa mi to vôbec mohlo stať? Ako je možné, že hoci bol už niekoľko rokov po smrti, stále má ohromný vplyv na to, akým otcom som sa stal ja sám? Často som o tom premýšľal najmä pri písaní druhej knihy. Ide však aj o záležitosť hľadania vlastnej identity, o tom, kto sme a prečo sa správame tak, ako sa správame. Práve preto som chcel napísať knihu o konfliktoch s otcom a o tom, ako ma poznačili v úlohe otca. Zrazu som všetko videl jasne a zreteľne a uvedomil som si, že som sa zasekol v určitom vzorci, ktorý som intuitívne nemal ako vnímať. To je koniec koncov jeden z pragmatických dôvodov, prečo sa človek pustí do písania – zrazu sa vidíte zvonka, sledujete svoje rigidné vzorce správania a vnímate veci objektívne, také, aké sú. V živote sme totiž sami sebou príliš pohltení a nemáme šancu dívať sa na seba v pravom svetle. No a práve toto ma baví na písaní.

Foto – Thomas Wågström/Forlaget Oktober

Premýšľate niekedy nad tým, aká bude reakcia vašich detí, keď sa s vašou tvorbou zoznámia?

To naozaj netuším. Moje deti vedia, že som spisovateľ, a teda verejná osobnosť, no moje knihy ešte nečítali. Vedia však, že píšem aj o nich, no aká bude ich reakcia… Ktovie. Nejde, samozrejme, o nič nebezpečné, no možno to bude trochu náročnejšie, keď dorastú do tínedžerského veku a začnú hľadať samy seba. Verím, že ma pochopia. Možno až v tridsiatke, štyridsiatke, keď budú mať za sebou nejaké skúsenosti. Keď tu však jedného dňa už nebudem, chcem, aby vedeli, že mali otca, ktorý ich miloval najviac na svete. Dúfam, že to z mojich kníh pochopia. Napísal som, čo som napísal, a nemôžem to vziať späť, no nechávam na ne, ako si s tým poradia.

Často sa hovorí o tom, že vaša autobiografická séria nie je len príbehom jedného človeka, no istou generačnou výpoveďou. Vnímate to tak aj vy?

Áno, teraz už áno, no keď som sériu dopísal, vôbec som si to neuvedomoval. Mal som pocit, že ide o súkromnú, intímnu výpoveď, ktorá je navyše dosť nudná, a vôbec som nepredpokladal, že by mohla zaujímať aj iných ľudí. Bol som preto veľmi prekvapený, keď som krátko po vydaní začal dostávať pozitívne reakcie od čitateľov a čitateliek, ktorí sa so mnou začali stotožňovať, a až vtedy mi napadlo, že táto séria môže byť skutočne výpoveď o celej generácii a o kultúre, v ktorej žijeme. No viete, čo je na tom najzvláštnejšie? Najviac reakcií som dostal od starších žien, mnohé z nich mi písali, ako ľahko sa dokázali stotožniť s postavami z mojich kníh. Pamätám si jednu, ktorá mi napísala: Škoda, že som vaše knihy nečítala, keď žil môj manžel, lebo by som ho konečne dokázala pochopiť. Ďalšie mi zase píšu o svojich synoch, iné sa chcú rozprávať o konkrétnych situáciách z knihy, ktoré im pripomínajú ich vlastné zážitky. Jedna čitateľka mi zase napísala, že sa každý deň modlí za mňa a moju rodinu, skrátka, dostávam rôzne reakcie, no vždy ma potešia. Práve preto som začal premýšľať aj nad tým, že možno ani nejde o generačnú výpoveď, ale výpoveď o tom, čo znamená byť človekom, o ľudskej skúsenosti a existencii všeobecne. Sme si totiž podobní oveľa viac, než si myslíme, a ak sa dostanete k človeku veľmi blízko, približujete sa vlastne sám sebe, svojmu vnútru. Aspoň tak to vnímam na základe čitateľských reakcií. Dostávam však aj nahnevané a mimoriadne kritické listy od čitateľov, ktorí si myslia, že píšem otrasne a moje knihy sa nedajú čítať, ale to je v pohode. Každý spisovateľ s tým musí rátať. Stále ma však udivuje, ako silno ľudia reagujú na Môj boj, či už pozitívne alebo negatívne.

Pustili by ste sa do tejto série znovu, keď už viete, že okrem úspechu vám priniesla aj stratu súkromia a váš osobný život sa stal predmetom diskusií? 

(Povzdych) Nie, Môj boj by som už nikdy znovu nenapísal. Keď som začal písať prvú knihu, nevedel som, že nakoniec vyjde ako séria šiestich kníh. Môj zámer bol spočiatku nevinný, aj naivný – plánoval som napísať len jednu knihu. No teraz, keď už viem, aké ťažké to bolo, aký vplyv to malo na moju rodinu, aké haló sa okolo knihy spustilo, koľko som musel cestovať po svete a podobne… Keby som vedel, čo ma čaká, nedokázal by som napísať ani prvú vetu. Minule som dostal otázku, či napíšem aj siedmu knihu, a môžem s istotou povedať, že do týchto vôd sa už nikdy nepustím. Je ťažké vôbec predstaviť si to. Chcel som zachytiť určitý moment v živote štyridsiatnika, páčila sa mi tá myšlienka, pretože bola odrazom môjho vtedajšieho života – bol som na prahu štyridsiatky, sedel som doma vo Švédsku a písal o svojej minulosti. Keby som sa mal však do toho pustiť znovu, teraz, o desať rokov neskôr, vznikla by úplne iná kniha. Mám viac skúseností, dívam sa na život z iného uhla pohľadu a mnoho vecí dnes už chápem odlišne. To je však na knihách úžasné – že sú zachytením momentu v určitom čase.

V jednom rozhovore ste o sebe pomerne kriticky vyhlásili, že nie ste dobrý spisovateľ. Kto je teda podľa vás dobrý spisovateľ? Aké kvality musí mať dobrý spisovateľ, aby splnil váš čitateľský štandard? Alebo, inými slovami, čo by ste museli urobiť inak, aby ste sa mohli porovnávať s vlastnou predstavou dobrého spisovateľa?

Vyrastal som v určitom literárnom zázemí v neskorých osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, keď  modernistickí spisovatelia stáli na vrchole literárnej hierarchie, za kvalitu sa napríklad považovala sofistikovaná poézia Paula Celana alebo ďalších básnikov jeho generácie či veľké romány ako Muž bez vlastností od Roberta Musila či Ulysses od Jamesa Joycea, potom tu boli súčasní spisovatelia, najmä z Francúzska, napríklad Claude Simon… Skrátka, existuje veľa vynikajúcich a intelektuálne podnetných románov, no mnohým chýba čitateľská prístupnosť. Toto sa považovalo a považuje za hodnotnú literatúru a priznávam, že ju mám rád, rád sa dám uniesť do úplne odlišného sveta. Keď som sa na prahu dvadsiateho roka života do písania pustil ja sám, tiež som chcel vytvoriť niečo veľké, román, ktorý sa raz dostane do čítaniek. No po tom, čo som napísal prvú knihu, som to vzdal a uvedomil som si: Toto fakt nie je dobré, takto nemôžem písať. Keby som zotrval v predstave, že chcem napísať niečo hodnotné, čo v literatúre prežije celé veky, bolo by to istotne skvelé, no odtrhnuté od mojej vnútornej reality. Ja som totiž veľmi naivný človek a myslím si, že čitateľ na to príde veľmi rýchlo. Neznášam to na sebe, no je to tak. Vezmite si napríklad takého Joycea: kto by si trúfol povedať, že je naivným spisovateľom? Spisovateľ, ktorý dokáže fantasticky spojiť oba aspekty písania, a to intelektuálny nadhľad a prístupnosť, je podľa mňa Thomas Mann. Napísal vynikajúce romány a často o jeho spôsobe písania premýšľam, ako to dokázal. Ako dokázal tak úžasne písať o náročných veciach takým ľahkým a zaujímavým spôsobom?

A čo Marcel Proust? Často vás k nemu prirovnávajú…

Ale no tak, neurážajme Marcela Prousta (smiech)… Nie, vážne, Proustovi nesiaham ani po päty. Hľadanie strateného času je azda najväčší a najlepší literárny počin, aký kedy vznikol, takže s ním sa naozaj nemôžem porovnávať ani zďaleka.

Čítate recenzie svojich kníh? Ovplyvnili vás nejakým spôsobom pri písaní?

Keď človek píše s myšlienkou na čitateľov, vedome či podvedome sa vždy snaží ulahodiť a zapáčiť, no kniha potom nemá srdce, stáva sa len obyčajným produktom. Pozrite sa na spomínaného Prousta – ten na to išiel z úplne opačného konca. Práve preto si myslím, že sa myšlienka na čitateľa musí z procesu písania úplne vytratiť, inak je spisovateľ zviazaný očakávaniami a začne sa v sebe strácať. Pri písaní je mimoriadne dôležité, aby bol spisovateľ mentálne slobodný a nepremýšľal veľmi nad tým, či to, čo napísal, je dobré alebo zlé, lebo ho to začne obmedzovať. Bojujem s tým však celý život, rád by som totiž čitateľom ulahodil. Chcem, aby ma vnímali ako milého chlapíka, a rád by som napísal skutočne kvalitný román. No viem o sebe, že si na to musím dávať pozor.

Na čom pracujete a akými témami sa momentálne zaoberáte?

Chcel by som menej cestovať a sústrediť sa viac na písanie. Plánujem napísať ďalší román. Píšem aj reportáže, ktorým by som tiež  chcel venovať oveľa viac času než doteraz, písať o ľuďoch z celého sveta a dokumentovať ich životné príbehy. Potom by mal prísť na rad aj filmový scenár a rád by som zorganizoval výstavu. Ďalší román je však pre mňa momentálne priorita.

Rozhovor pripravili: Danka Ježíková, Barbora Kráľová a Lucia Čarná